Nekupuj mi pištoľ

Čo ti mám kúpiť na meniny, pýta sa ma manželka. „Nekupuj mi pištoľ. To viem isto“, vravím, trocha so smutným humorom. Vec je však hlbšia.

Načo máme vlastne po domoch pištole? Pre ochranu? Zo záľuby? Pre šport?

Brániť sa zbraňou by sme sa nemali (na to je súd, polícia a vojsko). Tiež všetci dnes, po atentáte, vravia: Neodpovedajme na nenávisť nenávisťou. A elementárna sebaobrana sa dá v najhoršom spraviť aj nejakou elektrickou alebo plynovou pomôckou. Záľuby a šport sa dajú realizovať v kluboch s kontrolovanými zbraňami.

A kto dnes na Slovensku vlastne strieľa? Nevyskákaní a popletení mladíci a žiaľ najedovaní starci.

Priznajme si, že si všetci radi zastrieľame najmä v písomnej forme, v liste, či na soc. sieťach, kde sa nepozeráme protivníkovi do tváre. A keď sa doma sami, alebo medzi svojimi, spravodlivo vyhecujeme… A tu môže byť zbraň v šuplíku riadnym pokušením.

Teda načo je komu zbraň. Pre puberťákov? Či pre osamotených a vyhecovaných starších?

Aha, pardon, zabudol som: demokracia, sloboda, voľný obchod a zisk.

Nájde sa konečne niekto, čo sa vzoprie demokracii kovbojského typu?

Neodpovedajme na nenávisť nenávisťou a nenechajme sa pokúšať zbraňou v šuplíku.

Zrušme voľnú držbu zbraní. Aj keď sa budú dať vždy nejako zohnať, bude to ťažšie, pokušenie prejde. Myslím, že ani posledný strelec z Handlovej by zbraň nezháňal na čiernom trhu. A teda by nestrieľal.

Nie sme kovboji.